Písal sa rok 2015 a práve som sa vrátila z polročnej stáže v Japonsku. Nezamestnaná, bez peňazí, a zmätená, čo ďalej so životom. Presťahovala som sa naspäť k rodičom na Slovensko a utápala som sa v depresívnych myšlienkach na budúcnosť. Nemala som vôbec poňatie v ktorej krajine skončím a ako si zarobím na živobytie. Keďže topiaci sa aj slamky chytá, zaujal ma email od IAESTE. IAESTE je organizácia, cez ktorú som sa dostala na stáž do Japonska.
Dobry den,
za IAESTE CR dufam, ze Vase praxe prebehli/prebiehaju v poriadku a mate
plno zazitkov a skusenosti.
IAESTE pre studentov, ktori si vybrali praxe v krajinach, kde su vysoke
naklady na cestu ci pobyt, vytvorilo stipendijny program s dotaciou az
8000 Kc na prax. Tohto roku sme don zaradili nasledovne krajiny:
Brazilia, Kolumbia, Ekvador, Cina, India, Ghana, Juzna Korea, Japonsko.
Pre ziskanie stipendia je nutne splnit nasledujuce dve podmienky:
1. odovzdat Trainee’s report a Zpravu z praxe do 31.12.2014 na zaklade
Podminek pro ucast na vymennem programu.
2. vytvorit propagacny material na praxe IAESTE s vyuzitim zazitkov z
Vasej praxe. Zaroven to moze sluzit ako zdroj informacii pre studentov,
ktori si vyberu prax v tej istej krajine. Je mozne vybrat si jednu s
nasledujucich kategorii:
a) napisat clanok o praxi, maximalny rozsah 2 A4 vratane fotografii
(vlozenie fotografii do textu nie je podmienkou),
b) vytvorit plakat o praxi,
c) vytvorit video o praxi.
Rozhodla som sa napísať poviedku a poslala som ju na poslednú chvíľu. O týždeň mi prišla odpoveď, že som vyhrala 5000 CZK (~170 EUR).
Nikdy mi však nenapadlo dať sa na spisovateľskú kariéru. Ale nikdy nehovor nikdy… A tu sú moje rady ako prežiť v Japonsku.
~~~~~~~~~~
NIE, Japonci nevedia po anglicky. Presnejšie povedané, nevedia rozprávať. Ak máte šťastie, rozumejú. Musíte sa naučiť rozumieť japonskému prízvuku. Počas stáže sa určite vytrénujete v neverbálnej komunikácií – hráte Aktivity každý deň. No schválne, ako dlho ste už nekreslili vlak? Už ste sa pokúsili niekedy pantomímou ukázať supermarket?
Ale ani keď sa naučíte spýtať sa na cestu po japonsky, nemáte zaručené, že vám Japonci pomôžu.
Raz sme cestovali s kamarátom do Sappora, najväčšieho mesta na ostrove Hokkaido. My skromnejší vypijeme aj japonské pivo, ktoré oproti nášmu nemá poriadnu chuť. Chceli sme ale nášmu spoločnému nemeckému kamarátovi kúpiť pár drahých nemeckých pív na privítanie a osláviť, že po 16 hodinách v trajekte stojíme na pevnej zemi. Hneď vedľa železničnej stanice som si vyhľadala dve japonské dievčatá, ktoré zjavne na niekoho čakali. „Supermarket doko deska? COOP? SEIYU (Kde je supermarket) ?“ Nasledoval len nechápavý výraz. Neukázali nám ani gesto skrížených rúk do X, ktoré značí „Neviem po anglicky, nerozumiem, nepomôžem vám, veľmi sa vám za to ospravedlňujem.“ „Čotto matte (Počkajte chvíľu, prosím)“. Slečna vytiahla mobil, čakali sme, že chce komunikovať cez Google prekladač, takto som si dokonca kúpila aj bicykel a podpísala všetky dokumenty. Nasledovali 4 minúty absolútneho ticha, stáli sme tam v nádeji, že dostaneme odpoveď v podobe mapy, keď už to slečne tak dlho trvá. A aký bol výsledok? Prečítali sme si odpoveď od jej kamaráta, ktorý jej preložil „We are not locals (Nie sme miestni)“. Japonci sa vám vždy všemožne snažia pomôcť, aj keď odpoveď nepoznajú. Kúpte si radšej mobilný internet.
Cestovať v Japonsku, najmä autobusmi, je pre dobrodružné povahy. Nikde ani slovo po anglicky, vytlačte si názov destinácie v čínskych znakoch. Japonci nie sú vôbec zvyknutí chodiť pešo. Možno to súvisí aj s tým, že takmer každá žena nosí topánky na podpätkoch. A nie všetky vyzerajú, že by sa v nich cítili pohodlne. No čo si pomyslíte o slečne, čo chodí na ihličkách o číslo väčších? Niektoré slečny sú vycvičené až tak, že sú schopné obuť si ich na prechádzku do lesa.
Keď už na moje jediné sandále nepomohlo ani sekundové lepidlo, rozhodla som sa na výpravu po nové.
Som majiteľkou obyčajnej stredoeurópskej nohy číslo 39. V japonskom ženskom oddelení to je LL, čiže maximálna dĺžka aká je k dispozícií. Ponúkaný sortiment obuvi je v tomto prípade značne obmedzený a nájsť tam sandále bez podpätkov je úloha približne na dva dni.
Nanešťastie sa do žiadnych sandálov moja noha nezmestila, pretože Japonky majú nôžky ako Popoluška. A tak som celé leto chodila v žabkách, ktoré som si doniesla do sprchy. Jednoducho nepodceňujte množstvo topánok v batožine.
Pozor, na mapách často nebýva mierka! Moja štvorčlenná skupinka stážistov sa v lete rozhodla, že si pôjdeme pozrieť vodopád, ktorý mal byť neďaleko od kúpeľného mestečka. Po kilometri chôdze sme zarazene zastali pod ceduľou Akiu Falls 14 km. Posledný autobus už odišiel, tak sme urobili to, čo by napadlo každého Európana, ktorý nie je ochotný platiť tisíce jenov za taxík – stopovali sme. Ceruzkou na oči sme napísali na mapu znakmi našu destináciu a prosebne sme mávali na okoloidúce autá. Podľa výrazov ľudí stopovanie nie je vôbec bežné, všetci s úsmevom mávali naspäť. Ako sme neskôr zistili, takýmto spôsobom sa propagujú volební kandidáti. Po 15 minútach sa nám podarilo zastaviť menšiu dodávku, kde sa viezla japonská rodinka s tromi malými deťmi, ktorí cestovali práve k vodopádu. Naložili nás všetkých štyroch do kufra a ešte sa nám ospravedlňovali, že to nie je dosť pohodlné.
Ľudia sú neskutoční milí, zdvorilí, cudzincom prepáčia asi všetko. Je pre nich prestíž mať zahraničných študentov na univerzite. Avšak vo väčšine prípadov sú príliš nesmelí nadviazať s cudzincami kontakt. Ich odvaha a stupeň angličtiny rastú s množstvom alkoholu, ktorý vypijú. V septembri sme cestovali nočným trajektom do Sendai a podľa všetkého sme tam boli jediní dvaja cudzinci. Asi sme vyzerali hladní, pretože nás skupinka japonských biznismenov pozvala k sebe na večeru. Konverzácia prebiehala skôr rukami, bolo vidieť, že sa snažia zo všetkých síl. Po pár pivách sme sa presunuli do spoločenskej miestnosti na živé vystúpenie opernej speváčky, Japonci nám kúpili zmrzlinu a bez rozlúčky odišli spať.
Jedna z prvých vecí, nad ktorými si cudzinci lámu hlavu sú japonské hi-tech záchody.
Vyhrievané, so sprchou, so zvukom tečúcej vody aby to šlo rýchlejšie a ľudia vedľa náhodou nepočuli, čo na toalete robíte. Bez návodu som nemala odvahu vyskúšať všetky funkcie. Netreba panikáriť, keď medzi gombíkmi neviete nájsť ten splachovací. Splachuje sa manuálne, vzadu je skrytá páčka.
Nedajte sa vystresovať pri obede! Začína to vždy sľubne, jesť sa môže, až keď sa všetci zhromaždia pri stole, potom sa spoločne poďakuje kuchárovi „Itadakimas!“). Pre nás je to nepochopiteľné, ale pre Japoncov je slušnosť vydávať hlasný sŕkavý zvuk pri jedení rezancovej polievky. Má to ale aj praktické využitie – rýchlym prúdom vzduchu jedlo ochladzujú, takže sú schopní zjesť obed bez rečí, za 5 minút, a ísť znova pracovať. Odmietla som sa podriadiť tomuto zvyku, užívala som si nové chute, konverzáciu o jedle a … stále sa učila jesť paličkami. Začala sa moja misia vzdelávať Japonsko o európskom štýle stolovania. Je totiž neslušné vstať od stola ak ešte všetci nedojedli, kolegovia museli tú polhodinu so mnou zvládnuť. Jedine profesor sa nedokázal poriadne uvoľniť a hneď ako sme vstali od stola, doslova bežal naspäť do kancelárie.
Nemusíte variť, veď všade sú nonstop otvorené convenience stores s krabičkami jedla. Dávajte si ale pozor na pečivo, ktoré vyzerá ako s čokoládou. Pravdepodobne je to sladká fazuľová pasta. Užite si sezamovú, paradajkovú, tekvicovú, ružovú či zemiakovú zmrzlinu. Na Okinawe sa posypáva kakaovou SOĽOU. Odporúčam skúšať len na vlastnú zodpovednosť. Hlavne sa nezľaknite, až na vás pri vchádzaní do reštaurácie začnú všetci zamestnanci kričať „Irrašaimaséééé“. Možno budú mať menu s obrázkami! A možno pochopia, že v zime nechcete do vody tri obrovské kocky ľadu. Kto by sa ale sťažoval na vodu či čaj zadarmo.
Ak vás nezrazí auto keď sa obzeráte na opačnú stranu, nenarazíte do sklenených dverí, ktoré nie sú automatické a vyriešite záhadu, prečo je všade čisto a žiadne odpadkové koše, mali by ste Japonsko zvládnuť. Len sa potom doma zo zvyku prestaňte v obchode ukláňať.
Pridaj komentár